RADOSŤ, VĎAČNOSŤ, NÁDEJ

3.5.2018

Radosť je, keď mama vidí svoje malé dieťa robiť prvé krôčky. Spomína, ako ho len akoby pred pár dňami doniesla domov v objatí jej materinsky ochranárskeho náručia, ktoré ho držalo v teplom bezpečí.

Vďaka je slza na tvári, keď si mama uvedomuje, že jej dieťa je zdravé, že môže chodiť a hlavne, že sa narodilo do rodiny plnej lásky na rozdávanie, čiže objatí. Dostane objatie, keď je smutné, keď si ublížilo, keď sa po dlhom dni zvítajú, keď sa mu niečo podarilo, keď sa mu niečo nepodarilo… V každej situácii sa hodí objatie, je už len na človeku, či vie zvoliť správny typ.

Nádej je vízia do budúcnosti, kde mama vidí svoju ratolietku šťastnú, stojacu na svojom pevnom mieste, ktoré objíma a nechce pustiť. Ani ho nepustí. Drží sa ho, svojej istoty, ktorá ho svojimi kolísavými rukami hladí a… a objíma.
Matka precitne, dieťa jej objíma len nohu, lebo vyššie zatiaľ nedočiahne. Ešte nie je schopné typického objatia, ešte mu nikto nevysvetlil, čo to vlastne objatie je, no i tak objíma svoju mamu okolo nohy. Je to podvedomé, je to upokojujúce, je to prirodzené. V svojom malom srdiečku cíti niečo, čo nevie pomenovať. Niečo, čoho meno sa naučí už čoskoro - je to najprv radosť, potom vďačnosť a napokon i nádej.

Späť