PRÍBEH, AKO CHLAPEC OBJAL SVET
5.5.2018
Jedného pekného teplého dňa sa v jednej mäkkej posteli zobudil jeden mladý chalan s
jedným širokým úsmevom a len jednou, a to veľmi výraznou a volajúcou myšlienkou.
„Poďme objať svet!” kričali všetky pokrútené závity jeho mozgu, ktoré boli napriek skorej rannej hodine už dávno čulé. Veď mali predsa posolstvo, ktoré muselo byť odovzdané ďalej.
„Poďme, poďme, poďme!” skandovali myšlienky v chlapcovej hlave.
„Márnosť šedivá, beda mi!” skríkol teatrálne chlapec, až jeho mama obozretne nakukla do izby, aby sa ubezpečila, že jej syn je v poriadku. Jej skúmavý pohľad však vyhodnotil situáciu ako pozostatky nočných snov, a tak len nečujne odišla.
„A čo by si chcel objať len Európu? Alebo len Slovensko? Ostatní sú vari horší, ty ťuťmák?” zasmiala sa mu vlastná hlava.
Chlapec nevedel, čo robiť. Veď to je nemožné! Objať celý svet, to sa naozaj nedá. Radšej sa obliekol, obul a vyšiel na ulicu, aby mu ranný vetrík trochu prefúkal myšlienky. Neúspešne.
„Vy si to predstavujete akosi jednoducho!” sykol na ne, až sa za ním otočil jeden zamyslený okoloidúci. „To mám akože začať objímať ľudí na uliciach?”
„OBJATIA ZADARMO!” ozvalo sa dakde spoza neho.
„Veď by na mňa zavolali možno aj políciu!” dohováral neodbitným hlasom vo svojej hlave. „OBJATIA ZADARMO! ŠÍRIME RADOSŤ!”
Chlapec neváhal, pridal sa k sprievodu, objímal, usmieval sa a rozdával radosť s výzvou, aby každý jeden človek vyobjímal aj všetkých svojich blízkych.
A takto chlapec objal celý svet.